Deprese, úzkost, pocit méněcennosti
Dobrý deň, mám 21 rokov a už dlhšie zvažujem, že by som navštívila psychológa/psychiatra, no stále sa nemôžem k tomu odhodlať. Problémy pretrvávajú už dlhšiu dobu, no cca posledný rok sa stupňujú a viac som si ich začala všímať.
Mám príšerné výkyvy nálad, niekedy sa mi menia v priebehu niekoľkých minút. V jednej chvíli je všetko v poriadku, smejem sa a chvíľu na to sa cítim ublížená a plačem. Som nesmierne vzťahovačná a precitlivená. Dokáže ma zraniť jedine slovo vo vete, ktoré si vytrhnem z kontextu. Cítim sa zradená, urazená a nakoniec som naštvaná a nedá sa so mnou rozprávať. Snažím sa ovládať, no niekedy to proste nejde. Usedavo plačem, až sa skoro dusím, v hlave sa mi dookola prehráva tá jedna vec a nedokážem to zastaviť, nech sa snažím akokoľvek.
Najhoršie je ráno vstať z postele a večer zostať osamote. Niektoré dni sa cítim tak veľmi vyčerpaná, že sa ledva donútim ísť do školy, niekedy to ani nezvládnem a namiesto toho celé hodiny prespím. Cítim sa byť úplne na dne, opustená, zmrzačená, akoby nikomu na mne nezáležalo a zasa to vedie k plaču. Uvedomenie si, že nemám reálny dôvod cítiť sa zle a to to robí všetko ešte omnoho horšie. Keď je to najhoršie, sprevádza to ťažký pocit na hrudi, ako keby mi tam niekto sedel alebo pocit, že mi niečo sedí na pleciach a tlačí ma to k zemi. Som unavená a najradšej by som iba spala, ležala alebo len tak bezducho počúvala hudbu. Väčšinou to však nejde a ja musím fungovať ďalej. Kým som v spoločnosti ľudí, tak sa to dá zvládnuť, rozptýlia ma, na chvíľu zabudnem, teším sa alebo aspoň predstieram, že som v poriadku, no ku večeru, keď ostanem sama, len so svojou hlavou, tak sa to zasa mnohonásobne zhorší.
Samozrejme, sú dni, kedy sa cítim dobre, ale pripadá mi, že ich je čím ďalej tým menej. Niekedy mi ani nie je zle, len proste neviem ako sa cítiť. Všetko je v poriadku a predsa nie som šťastná.
Ďalšou vecou sú myšlienky, ktoré mi znepríjemňujú život. Často sa pristihnem pri tom, že premýšľam nad smrťou. Môžem byť v miestnosti plnej ľudí a premýšľam nad tým, aký by bol najlepší spôsob smrti, samovraždy. Preberám všetky klady a zápory, rýchlosť, efektívnosť, premýšľam nad tým v akom stave by som zanechala svoje telo, keby som to urobila. Čo by robila moja rodina. Alebo čakám, kým mi naskočí na prechode zelená a z ničoho nič mi napadne nech skočím pod kamión. To isté, keď som na moste či na kopci.
Mám pocit, že som paranoidná. Bežne sa mi zdá, že periférne zahliadnem osobu fajčiť či kráčať, no keď sa pozriem po druhýkrát, tak tam nikto nie je. Dokázala by som opísať ako stála, aké farby mala na sebe, no ona tam proste nie je. Neznášam byť doma sama, je to úplne príšerný pocit. Mám izbu na prízemí a bežné počujem kroky po hornom poschodí (tak reálne ako to počujem, keď tam skutočne niekto chodí), či vŕzganie schodov alebo niekedy splachovanie. Skontrolujem všetky okná, či sú zatvorené, vchodové dvere, či sú zatvorené a potom sa zatvorím do izby, kde sedím a snažím sa rozptýliť od dotieravých myšlienok. Mám problém chodiť do sklepa. Cez deň je to nepríjemné, no večer či v noci by som sa tam nedonútila ísť. Rovnako tak to je aj s chodením po vonku večer a v noci, pociťujem neskutočnú úzkosť a nepríjemné pocity, mám strach, že ma niekto prenasleduje alebo napadne. Celý čas sa otáčam a domov div že nedobehnem. V lese som sama nebola už niečo cez dva roky a aj keď idem s niekým, tak mám obavy, že by sa niečo mohlo stať a pritom som nikdy nebola napadnutá či už zvieraťom alebo človekom. Aj keď sa odhodlám, že prekonám svoj strach, tak to proste nejde. Dostanem sa na okraj lesa a musím sa vrátiť. Už len pomyslenie na to, že by som tam mala ísť sama mi spôsobuje úzkosť.
Mám problém jesť na ulici, vo vlaku pretože mám pocit, že sa na mňa všetci pozerajú, hodnotia ma, odsudzujú. Vlastne nemusím ani jesť a aj tak mám pocit, že som neustále pod drobnohľadom druhých, že nemôžem spraviť ani krok bez toho, aby si ma premeriavali pohľadom.
Robí mi problém prezentovať aj pred vlastnými spolužiačkami. Aj keď si hovorím, že to bude v poriadku a cítim sa dobre, bez štipky nervozity, tak akonáhle sa postavím pred nich, tak som zase v háji. Celá sa rozklepem, zakoktávam sa, zniem ako keby som sa mala každú chvíľu rozrevať. Nedokážem sa s ľuďmi baviť bez toho, aby som ich nepodozrievala, či to, čo hovoria skutočne myslia vážne, či sa mi nebudú smiať za chrbtom, len čo odídem, či sa mi v hlave nesmejú už teraz. Preto sa z času na čas zakoktám a niekedy radšej mlčím, ako by som sa mala s niekým baviť. Ak mám niečo zariadiť, tak jedine cez mail, len s ťažkosťami sa donútim k tomu, aby som zavolala, či tam zašla osobne.
Všetky chyby, ktoré som kedy urobila sa mi často prehrávajú v mysli a spomeniem si na ne vždy v tej najnevhodnejšej chvíli a potom som vydesená, aby som zasa niečo nepokazila. Často kvôli tomu nemôžem zaspať, pretože sa my to všetko v hlave prehráva. V škole sa mi nedarí, nedokážem sa sústrediť na učenie, akurát som z toho zúfalá alebo skončím v stave, kedy mi je to všetko jedno a nezaujíma ma, že som sa nenaučil na skúšku. Mám pocit, že čím dlhšie žijem, tým viac som neschopnejšia, tým viac sa mi vo veciach nedarí. Som zbytočná a aj tak nikdy nič nedokážem. Nenávidím sa za svoje pocity, za to, ako veľmi som slabá a že to nedokážem ovládať, hlavne keď vyčítam ľuďom niečo, za čo ani nemôžu, nenávidím sa za to, ako veľmi ubližujem niektorým osobám.
Dúfam, že sa textu dalo porozumieť a ospravedlňujem sa za to, že je tak neskutočne dlhý. Chcela by som sa opýtať čo mám robiť. Mám strach z toho, že keď pôjdem k doktorovi, tak mi povie, že mi nič nie je, že som len precitlivená a egocentrická. Popravde, mám strach a úzkosť vôbec poslať tento dotaz, musela som sa k tomu niekoľko dní odhodlávať. Viem, že veľa ľudí je na tom omnoho horšie ako ja a nemám právo sa sťažovať, no nechcem niečo takéto cítiť. Myslíte, že by mohlo ísť o nejaké psychické ochorenie? Prípadne aké, aj keď sa to takto cez internet len ťažko určuje.
Ďakujem za čas, ktorý strávite čítaním môjho dotazu a za odpoveď.
MUDr. Dagmar Doležalová
Specializace: Praktické lékařství pro dospělé Pracoviště: Praktická lékařka pro dospělé BrnoDobrý den, je dobře, že jste našla odvahu a požádala touto cestou o pomoc. Protože depresivn...
